február-marec 2001 - vznik spevokolu

K okolnostiam vzniku spevokolu by mnohí vedeli napísať určite veľa faktov, spomienok, pocitov, zážitkov. Najmä tí, čo patria medzi zakladateľov. Pokiaľ niečo napíšu (a pošlú mi) ako spomienku pre nich samotných a ako zaujímavé informácie pre všetkých ostatných, čo sa pridali k spevokolu neskôr (ako aj ja) alebo sú jeho priaznivcami - bolo by to veľmi fajn. Zatiaľ si môžete prečítať aspoň doslovný prepis rozhovoru s našou "šéfkou" Irenkou uverejnenný v našom farskom časopise Prameň 12/2001. Je vňom napísané veľa zaujímavého o okolnostiach vzniku spevokolu a aj o tom, čo tomu predchádzalo.

Čo sa v tvojom živote zmenilo, ako sme sa nevideli?
Po strednej ekonomickej som sa prihlásila na diaľkové štúdium teológie do Bratislavy a zamestnala sa v nemocnici. Potom som sa vydala a nechala školu, lebo to začalo byť veľni časovo aj finančne náročné chodiť do Bratislavy trikrát do mesiaca. Po narodení dcéry Janky som prestala aj so spevom v našom spevokole. Po 15 mesiacoch sa mi narodili dvojičky Paťko a Maťko, a to už bolo veľa práce a málo času. V tom období sme vymysleli velkonočnú akadémiu, s ktorou sme sa predstavili aj v kostole na Severe. Po nej ma zavolali spievať na charizmatickú konferenciu, čo bolo prvým stretnutím sa s touto farnosťou. To sa mi už narodila ďalšia dcéra Katka. Neskôr som sa spoznala s Ivkom Tomkom a pomohla pri koncertoch Samaritánu. Pred 2 rokmi, po narodení Zuzky, sme sa spolu dohodli, že založíme detský spevokol v Martine - niečo také, ako sme mali kedysi my, kde sme okrem spevu aj duchovne rástli modlitbou, čítaním, ale aj spoločnými výletmi. Zrealizovali sme ho a k nemu sa pridalo aj dirigovanie mládežníckeho zboru. Takto to fungovalo do narodenia Kristínky. Vo februári tohto roku ma oslovil pán kaplán Fabčin, či by som nechcela viesť zbor v kostole na Severe. Tak som to prijala a neľutujem.
Napočítala som šesť detí. Ako sa dá popri nich robiť tolko aktivít? Ako vyzerá tvoj deň?
Od septembra je to jednoduchšie, lebo tri deti už chodia do školy a mladšie dve sú na štyri hodiny v škôlke. Najmladšia dopoludnie väčšinou prespí, takže mám čas na domáce práce. Na obed sa všetci zídeme a začína frmol - jedlo a celé popoludnie nám zaberie učenie, keďže chlapci sú prváci a čo-to potrebuje pomôcť aj tretiačka Janka. Veľmi mi pomáha skutočnosť, že bývame v rodinnom dome spolu s mojimi rodičmi a mladšou sestrou Jankou. Keby som bola na všetko sama, asi by som to mala oveľa ťažšie. Manžela cez týždeň nemôžem zapájať do domácich prác, kedže jeho najväčšou starosťou je zarobiť pre nás financie.
Poznám ľudí s jedným dieťaťom, čo pôsobia dojmom, že ich majú šesť a ty sa zdáš bezstarostná. Máš na to nejaký recept?
Hovorí sa, že jedno dieťa je akurát pre strach, tak sa ani nečudujem. Naše deti sa musia viac učiť samostatnosti a zodpovednosti za mladších a tiež mi pomáhajú. Spolu s manželom ich vedieme k starostlivosti o poriadok, lebo nemôžeme robiť všetko za nich. Napríklad školáci už chodia do školy a späť sami. Vyprevádzam ich s požehnaním a verím, že Boh ich ochráni. Takže sa učím aj viac dôverovať Bohu. Mojím relaxom je čas strávený v Božom chráme. Tu zabudnem na denné starosti a Boh ma napĺňa pokojom, ktorý najviac potrebujem a nadbytočnú energiu vybíjam spevom.
Keď sme pri speve, ako hodnotí náš zbor?
Keď mi pán kaplán povedal, že by malo ísť o rodičov s deťmi, veľmi som sa potešila. Už dlho som bola smutná z toho, že celá naša generácia je akoby osamotená. Prežili sme krásne detstvo vďaka spevokolu, teraz už máme rodiny a radi by sme oživili naše spomienky. Myslím si, že aj vďaka nim sme vyrástli vo viere a priblížili sa k Bohu, lebo bez duchovných zážitkov sa nedá žiť živá viera. Tento spevokol vnímam tak, že všetci "starí speváci" môžu aj s deťmi znovu spevom oslavovať Boha. Tešiť sa zo života je povinnosťou kresťana, tak to musíme naše deti naučiť tým, že sa začneme znovu tešiť my dospelí. Niekomu sa možno zdá, že robíme "diskotéku" na detskej omši. Spievame radostné piesne, ku ktorým patrí aj radostný prejav. Je na škodu, keď stále chceme byť vážni a dôstojní. Potom o nás platí: "smutné oči, bledé líčka, jedným slovom katolíčka" - ako to povedal otec Michal pri misiách. Zachmúrených ludí je všade okolo nás dosť, tak sa zbavme tých starostí a smútku a tešme sa. Deti možno nechápu všetky obrady, ale veselej hudbe rozumejú a vedia sa pri nej tešiť. Chceme aj liturgiu urobiť detskejšou, aby to pritiahlo ešte viac detí. Počula som veľa dobrých ohlasov, ale nikdy všetkým nevyhovieš. Ale vždy je predsa možnosť ísť na inú nedeľú omšu, ak to niekomu vyslovene prekáža. Možno sa zdá niekomu táto omša dlhá, ale deti sú vnímavé a vycítia, že dospelí sa niekam ponáhľajú a považujú to za ujmu. Ešte ma mrzí, že mnohí z našej generácie stále otáľajú s príchodom do zboru, aby pomohli hudbou, či spevom. Mám predstavu, že raz bude celý kostol na detskej omši jeden zbor.
A plány do budúcnosti?
Len Boh vie, čo bude v budúcnosti, pretože v januári čakáme ďalšie bábätko. Verím, že s Božou pomocou zvládneme všetko. A priateľky so zboru ma uistili, že spievať budeme.

Spracoval admin Vlado.