hudobný doprovod sobáša nášho člena Milana Baričáka

V netradičnom čase - jednej letnej sobote mal náš spevokol milú "povinnosť" zaspievať nášmu členovi-tenoristovi Milanovi Baričákovi na jeho sobáši. Napriek tomu, že cez leto je väčšina ľudí zo spevokolu prirodzene rozlietaná na dovolenkách, účasť bola veľmi slušná. Jednak to bolo preto, že náš Milan bol v spevokole veľmi obľúbený a vždy býval ťahúňom najmä turistických akcií, ale zároveň termín Milanovho sobáša veľmi vhodne padol na posledný deň letného tábora spevokolu. A tak sme v sobotu doobeda sa vrátili domov -nuž nie moc vyspaní, ako to už pri pobobných akciách na konci býva - vybalili sa, naobedovali a ponáhľadli sa do nášho chrámu na Severe. Začali sme tradične klasickým svadobným pochodom a pridali už našu tradičnú svadobnú pieseň Keď dievča v bielom závoji, nechýbalo samozrejme ani tradičné poďakovanie piesňou Vďačiť Ti chcem mama. My sme neprestali spievať ani po skončení sobáša a rozhodli sa spievať, až kým sa k nám Milan nevráti.Po sobáši samozrejme čakali mladomanželov v presieni a pred kostolom tradičné gratulácie, ktoré bývajú "nekonečné", ale my sme sa nevzdávali a pozývali ho k nám spievaním stále ďalších a ďalších piesní (hádam aj pol hodinu), čo pre nás samozrejme nebolo problémom, keďže máme v repertoári vyše 200 piesní. Vytrvalosť ruže prináša a aj my sme sa dočkali a mladomanželov sa nám podarilo stiahnuť znova dnu - k nášmu pódiu, aby sme im aj my mohli spoločne zagratulovať a popriať hodne božích milostí do spoločného života. Vznikla aj pekná spoločná fotka mladomanželov a spevokolu, no žiaľ ju nemám a ani neviem kto to fotil, takže ak toto číta autor fotky, nech sa ozve alebo ju pošle na kontaktný e-mail, rád ju tu zverejním. Pekný a zaujímavý deň pre mnohých z nás ale ešte nekončil, keďže nás Milan pozval všetkých o desiatej večer na svatbu. A tak niekoľkí z nás ešte "vhupli" do rozvírenej svadobnej zábavy a mali dokonca aj možnosť vytancovať nevestu a ženícha vo venčekovom tanci. Tento krásny deň teda pre niekoľkých končil až nedeľu v noci. Milan takto našiel svoje šťastie, ale my sme božiaľ stratili dobrého tenoristu, keďže sa novomanželia odsťahovali až do Socoviec, ktoré sú už od Martina dosť vzdialené na pravidelné nedeľné (a piatkové-na skúšky) dochádzanie. No nebolo to samozrejme posledné stretnutie s Milanom, o vyše roka sme sa spolu stretli opäť a spoločne si zaspievali v jeho novej farnosti (bližšie si o tom môžete prečítať tu).