19.12.2010 - vinočné vystúpenie v Ústave na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých v Sučanoch

   "...bol som vo väzení a prišli ste ku mne." (Mt 25,36)

Práve tento citát zo Svätého Písma ma napadol, keď sme na štvrtú adventnú nedeľu prichádzali do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých v Sučanoch a pokúsili sa priniesť trochu vianočnej atmosféry do týchto "studených múrov" tým, ktorí nebudú mať možnosť tieto vianoce prežiť tak ako my.
Do tohto ústavu sme sa chystali už aj predtým, ale napokon sa vystúpenie nikdy nerealizovalo. Až na tieto vianoce. Vystúpenie vybavoval jeden náš člen, ktorý v tomto zariadení pracuje. Predchádzali mu zaujímavé opatrenia, na ktoré sme doposiaľ neboli zvyknutí. Kto chcel vystupovať, musel sa do určitého dňa nahlásiť aj s číslom svojho občianského preukazu. Pri príchode sa totižto občianské preukazy zbierali a kontrolovali nás podľa nich.
Rýchlo sme sa museli naobedovať, lebo zraz sme mali už pred jednou hodinou poobede pri Prefe, aby sme mali dosť času stihnúť všetko do 14:00, kedy mal byť začiatok vystúpenia. Tam sme sa "skompletizovali" podľa zoznamu - aký je ten zoznam niekedy dobrá vec :-) a "naložili" do áut. A potom sme spoločne kolóna asi šiestich áut vyrazili na smer Sučany. Z nahlásených 22 ľudí nás prišlo napokon 19. Príchod bol charakterizovaný prísnymi kontrolami, ale nikomu to nevadilo, chápali sme, že na takomto mieste je to nevyhnutné. Skôr sme to brali s ľahkosťou a humorom. Po prechode cez bezpečnostnú vstupnú kontrolu sme sa v areáli presunuli do budovy, kde sme mali vystupovať. Privítal a sprevádzal nás miestny väzenský kaplán dp. Juraj Drobný (salezián). Ako prvú sme mali možnosť pozrieť si miestnu malú a peknú kaplnku, ktorá sa tu budovala niekoľko rokov s rôznymi preripetiami, ale aj s veľkou božou pomocou a pomocou mnohých dobrých ľudí. Tu sme si mohli zložiť vetrovky a kabáty. Potom sme sa presunuli do väčšej spoločenskej miestnosti, kde sme sa "rozložili" na klasickom pódiu, aké býva v divadlách alebo starých kulturákoch. Pred spoločným príchodom našich poslucháčov sme mali ešte dosť času rozcvičiť si hlasivky a z doposiaľ nacvičených piesní spísať ich presné poradie, aby vystúpenie bolo plynulé. Najprv sme spievali mladistvým poslucháčom asi polhodinový program piesní, pretkatný vianočými úvahami z istej "múdrej knižky". Zaradili sme síce aj pomalšie piesne, ale viac bolo tých dynamických a rezkejších, veď také sú iste srdcu bližšie väčšine mladých. Obnovenú premiéru na speváckom poste si tu "odbil" aj ešte pomerne čerstvý dospelák Peťo, ktorý sa z detskej skupiny spevákov presunul do tej "chlapskej" a zaspieval si aj sólo v piesni Poďme bratia ... (ktoré kedysi v deute spieval ešte ako chlapec). Nevedeli sme, aké reakcie nás čakajú, ale boli sme milo prekvapení. Po každej pesničke sa ozval naozaj spontánny potlesk, a väčší bol po tých "živších" piesňach. Na záver sme pridávali jednu pieseň, a potom po kladnej odpovedi na otázku, či chcú ešte jednu, sme pridali (dovoli nám) dať aj ďalšiu - Traja králi, ktorou sme svojich poslucháčov takmer roztancovali a zodvihli zo stoličiek. Na záver nás odmenili veľkým potleskom a my sme ich vyprevadili tiež potleskom za to, že sa dobre správali a že boli dobrými poslucháčmi. Potom nasledovala krátka prestávka, pri ktorej sme mierne upravili vybrané piesne, keďže sme mali spievať pre druhú skupinu - dospelých. Tých bolo iba o trochu menej. Ich reakcie boli podobné. Keď sme sa na záver opýtali, či chú ešte jednu, z hľadiska sa spontánne ozval jeden hlas, že "aj päť!". Z tvárí niektorých poslucháčov sa síce nedali vyčítať emócie (zrejme ich neradi dávajú najavo), na väčšine tvári sa však objavil úprimný záujem a prirodzený úsmev. Ešte skôr ako sme opustili spoločenskú miestnosť nám stihol p.kaplán predať info o prvých reakciách mladistých, ktoré boli veľmi pozitívne. Pri odchode nás mnohí dospelí aj slušne a osobne zdravili "dovidenia". Možno to "do-videnia" sa ešte niekedy aj doslovne naplní, keďže na záver sa p.kaplán vyjadril, že by nás tu ešte niekedy pri ďalších sviatkoch (možno aj na veľkú noc) rád privítal, čomu sme sa potešili. Pri rozlúčke sme sa dozvedeli krátku infomáciu o tom ako sa odsúdení duchovne pripravujú na vianoce a dostali sme do každej rodiny aj milý darček - peknú kresťanskú knižku s CD a vianočnú pohľadnicu. Rozchádzali sme do svojich domovov naplnení radosťou, že sme aspoň niektorým sprostredkovali príjemný zážitok a spestrenie ich života. A ak u niektorého z nich práve náš spev priniesol nejaký impulz na zmenu v ich živote, naša radosť by bola úplná. To sa ale asi nedozvieme. Pre mnohých z nás to bola nevšedná skúsenosť a možnosť vidieť, že aj v týchto "nevľúdnych" priestoroch je záujem o duchovno.