20.05.2012 - hosťovanie v Novom Tekove
Počas „veľkého slovenského hokejového víkendu“ (v ktorom sme hrali vo finále
MS) sme sa v nedeľu vybrali opäť po dvoch rokoch na pozvanie nášho bývalého
kaplána dp.Viktora Tomčányho do jeho farnosti v Novom Tekove.
Tentoraz sme sa vydali na cestu 7 autami – zraz bol od 7:45 na parkovisku pred
OSBS a odtiaľ sme spoločne po ôsmej vydali na cestu. Prebehla bez problémov a
cestou sme aj otestovali nový úsek rýchlostnej cesty R1 a s dostatočným
predstihom (okolo 9:30) sme došli do Nového Tekova. Pán farár ešte nebol na
fare a tak sme na neho počkali. Po jeho príchode nás ešte pred sv.omšou
ponúkol kávičkou vo farskej kuchyni, aby sme sa pred spevom ešte posilnili a
zložili sme „materiál“, ktorý sme mu doviezli – p.farár nás poprosil o
prinesenie rôznych hračiek – hlavne plyšákov a autíčok, z ktorých už naše deti
vyrástli a môžu ešte poslúžiť ďalším deťom na tekove. Potom sme sa vybrali do
kostola na sv.omšu, ktorá začínala o 10:30. Opäť sme sa stretli s modlitbami
aj s 1.čítaním po maďarsky, ktoré však bolo (ktovie, či nie iba kvôli nám)
vzápätí prečítané aj po slovensky. Hoci bola už tretia májová nedeľa, v tejto
farnosti sa oslavoval deň matiek (rovnako ako pri našej predošlej návšteve
spred dvoch rokov). Preto nás už ani neprekvapili netradičné obetné dary
súvisiace s matkami a materstvom, ktoré prinášali miestni mladí. Pán farár sa
vo svojej homílii venoval rodine a jej veľkom význame v našich životoch,
pričom spomenul povzbudzujúce, ale aj smutné rodinné príbehy, s ktorými sa
stretol. Na sv.omši sme zaspievali niekoľko piesní a na záver sme ochotne „z
voleja“ zaspievali aj pieseň „na želanie“ Môj kráľ(ma víta na nádvorí). Tak
ako minule sa náš príchod stal „celoobecnou“ udalosťou, preto na svätej omši
sa zúčastnili aj kresťania-nekatolíci, medzi ktorých patrila aj starostka,
ktorá sa postarala aj o naše občerstvenie v kultúrnom dome na druhej strane
obce, kam sme sa po skončení sv.omše peši vybrali. Namiesto avizovaného guľášu
bolo ako pohostenie pestré obložené (a bohato!) misy. Zmena menu vraj súvisela
s požiarom, ktorý bol v obci deň predtým (našťastie sa ale nič vážne nestalo).
Jedla bolo dosť, a tak zvýšilo aj na netradičnú súťaž. Miestny „jedák“ vyzval
nášho člena Peťa B. na súbor o rýchlejšie zjedenie plného taniera. A Peťo veru
nezahanbil turčanov a s prehľadom vyhral. Po obede sme sa znovu presunuli na
faru. Deti a mladých sme s našimi už dospelými deťmi poslali na miestny
štadión zohrať veľký futbalový turčiansko-tekovský zápas a rodičov si p.farár
Viktor usadil do spoločenskej miestnosti pri pohárikoch chutného červeného
tekovského „na kus reči“. Vo svojom úprimnom a hlbokom príhovore nás povzbudil
k plnšiemu rodinnému a duchovnému životu, pričom sa pre nami otvoril aj so
svojimi pocitmi a zdôveril sa nám aj so svojou osobnou cestou rozvoja viery a
ku kňaztvu. Doporučil nám aj spoločné duchovné cvičenia, čoho sme sa chytili a
hneď po návrate sme ho začali pripravovať. Vo víre našich každodenných
problémov a starostí mnohým takáto „duchovná hodinka“ plná povzbudení pôsobila
ako balzam na „doráňané“ telo a dušu. Potom sme sa vydali po naše deti na
ihrisko, kde nás ešte pohostili rôznymi chutnými koláčmi a deti zase doboškami
a cukríkmi. Na záver dp.Viktor nezabudol ani na spoločnú fotku - ako tradične,
teda ako minule :-) vo fotbalovej bráne a potom sa ešte ďalej fotilo
„ostošesť“ a pokiaľ sa mi dostanú nejaké do ruky, pripojím ich k tejto
reportáži. Už okolo pol štvrtej sme sa však museli rozlúčiť (p.farár mal o
štvrtej pohreb) a krátko po šiestej sme už boli naspäť v Martine. Tak či tak
sme ale chceli odísť včaššie, lebo večer nás čakalo ešte veľké hokejové finále
v TV ...i neprekvapili netradičné obetné dary súvisiace s matkami a materstvom, ktoré prinášali miestni mladí. Pán farár sa vo svojej homílii venoval rodine a jej veľkom význame v našich životoch, pričom spomenul povzbudzujúce, ale aj smutné rodinné príbehy, s ktorými sa stretol. Na sv.omši sme zaspievali niekoľko piesní a na záver sme ochotne „z voleja“ zaspievali aj pieseň „na želanie“ Môj kráľ(ma víta na nádvorí). Tak ako minule sa náš príchod stal „celoobecnou“ udalosťou, preto na svätej omši sa zúčastnili aj kresťania-nekatolíci, medzi ktorých patrila aj starostka, ktorá sa postarala aj o naše občerstvenie v kultúrnom dome na druhej strane obce, kam sme sa po skončení sv.omše peši vybrali. Namiesto avizovaného guľášu bolo ako pohostenie pestré obložené (a bohato!) misy. Zmena menu vraj súvisela s požiarom, ktorý bol v obci deň predtým (našťastie sa ale nič vážne nestalo). Jedla bolo dosť, a tak zvýšilo aj na netradičnú súťaž. Miestny „jedák“ vyzval nášho člena Peťa B. na súbor o rýchlejšie zjedenie plného taniera. A Peťo veru nezahanbil turčanov a s prehľadom vyhral. Po obede sme sa znovu presunuli na faru. Deti a mladých sme s našimi už dospelými deťmi poslali na miestny štadión zohrať veľký futbalový turčiansko-tekovský zápas a rodičov si p.farár Viktor usadil do spoločenskej miestnosti pri pohárikoch chutného červeného tekovského „na kus reči“. Vo svojom úprimnom a hlbokom príhovore nás povzbudil k plnšiemu rodinnému a duchovnému životu, pričom sa pre nami otvoril aj so svojimi pocitmi a zdôveril sa nám aj so svojou osobnou cestou rozvoja viery a ku kňaztvu. Doporučil nám aj spoločné duchovné cvičenia, čoho sme sa chytili a hneď po návrate sme ho začali pripravovať. Vo víre našich každodenných problémov a starostí mnohým takáto „duchovná hodinka“ plná povzbudení pôsobila ako balzam na „doráňané“ telo a dušu. Potom sme sa vydali po naše deti na ihrisko, kde nás ešte pohostili rôznymi chutnými koláčmi a deti zase doboškami a cukríkmi. Na záver dp.Viktor nezabudol ani na spoločnú fotku - ako tradične, teda ako minule :-) vo fotbalovej bráne a potom sa ešte ďalej fotilo „ostošesť“ a pokiaľ sa mi dostanú nejaké do ruky, pripojím ich k tejto reportáži. Už okolo pol štvrtej sme sa však museli rozlúčiť (p.farár mal o štvrtej pohreb) a krátko po šiestej sme už boli naspäť v Martine. Tak či tak sme ale chceli odísť včaššie, lebo večer nás čakalo ešte veľké hokejové finále v TV ...
Spracoval admin Vlado.