Na našej najdlhšej výjazdovej akcii (ak nepočítame pobytové letné tábory) a zároveň prvého "ozajského" zahraničného zájazdu (ak nepočítame Moravu v r.2007, čo ani takmer pre nás zahraničie nie je) do Belgicka, najmä Bruselu sme zažili mnoho zaujímavých chvíľ, ktoré stoja za zaznamenanie. Keďže na jednej strane nechcem niekoho, kto s nami nebol a rád by vedel ako sme sa mali a čo sme zažili zaťažovať obšírnymi opismi, ale na druhej strane je dobré zachytiť čo najpodrobnejšie všetky chvíle, aby boli uspokojení aj tí najzvedavší, ktorí s nami neboli a zároveň aj tí čo boli si mohli po čase nielen podľa fotiek podrobne zaspomínať, rozhodol som sa napísať dve reportáže - stručnú a podrobnú. Koniec - koncov akcia takého rozsahu a významu si niečo také zaslúži.
STRUČNÁ REPORTÁŽ
Na našu cestu sme sa vydali v nedeľu podvečer a v pondelok okolo druhej poobede sme sa "vylodili" v našej "ubikácii" - kláštore rehoľných sestier Le Verbe de Vie vo Waterloo. V pondelok sme ešte stihli navštíviť pamätník bitky pri Waterloo (umelý kopec so sochou leva na vrchu a priľahlú budovu s panoramatickými výjavmi z bitky) a večer sme si schuti zaspievali v neďalekom altánku. V utorok nás doobeda čakala prehliadka zrúcaniny starobylého kláštorného komplexu Villers-la-Ville a poobede mesto Leuven, kde sme navštívili kostol s pozostatkami misionára sv. pátra Damiána, ktorý zasvätil život malomocným na ostrove Molokai i ďalšie zaujímavé kostoly. Zároveň sme si v priestoroch pastoračného strediska nesúceho meno tohto svätca (ktorý spočiatku pôsobil v kláštore v tomto meste) pozreli dokument a o jeho živote. Večer sme si ešte pozreli centrum mesta a sadli si spoločne na večeru (pizzu alebo kebab). V stredu doobeda sme navštívili priestory Európskeho parlamentu v Bruseli - krásne multimediálne návštevnícke centrum, rokovaciu sálu a všetko sme zavŕšili obedom v parlamentnej jedálni. Poobede sme si iba z diaľky prezreli slávne Atómium a večer historické centrum Bruselu, kde sme nemohli obísť ani hlavné atrakcie - sošky cikajúceho chlapčeka (Manneken Pis) a cikajúceho dievčatka (Jaenneke Pis) a prezrieť centrum mesta a nakúpiť preslávené belgické pralinky. Vo štvrtok doobeda sme sa mohli pokochať exponátmi vo vojenskom múzeu v Bruseli. Poobede sme mali najprv skúšku v kostole Sacre Coeur (Božského srdca), ktorý má prenajatý Slovenská katolícka misia a potom bol obed na misijnej stanici, ktorý sme si svojpomocne pripravili. Poobede sme si ešte pozreli hlavnú belgickú katedrálu sv. Michala v Bruseli, pred ktorou sme sa odfotili v našich tričkách a ešte raz si prezreli centrum (a obchody). Potom sme sa presunuli do kostola na slávnostnú sv. omšu, na ktorej sme mali tú česť spievať. Po sv. omši pre nás miestni "farníci" pripravili posedenie s "opekačkou" (barbecue), na ktorej sme sa mohli porozprávať so Slovákmi a Čechmi žijúcim a pracujúcimi v Belgicku. Poslednú noc sme do skorých ranných hodín ešte strávili voľným rozprávaním s dp. Fabčinom v našej ubytovni. V piatok sme sa už iba balili a okolo druhej poobede vyrazili na cestu späť. v Martine sme boli okolo pol dvanástej doobeda. Pre niektorých sa ale "spevokolový program" ešte neskončili - poobede v meste sme ešte totiž spievali na sobáši. Z ďalekého sveta sme si okrem praliniek doniesli aj mnoho krásnych zážitkov, na ktoré budeme dlho spomínať. A keby ste už začali detaily zabúdať, môžete si prečítať aj podrobnú reportáž, ktorá nasleduje.
PODROBNÁ REPRTÁŽ
NEDEĽA 1.júla 2012
Začiatok našej cesty do Belgicka pripadol na prvú júlovú nedeľu, a tak sme ešte doobeda spievali na svätej omši v našom chráme. Poobede sme už iba dobalili posledné veci, aby medzi piatou a šiestou hodinou večer sme postupne ponastupovali do nášho krásneho klimatizovaného autobusu (aj s WC) na niekoľkých zberných zastávkach po Martine a vydali sa dlhú cestu s CK SADOTOUR (Ševčíkovci), s ktorými sme už prešli viac výjazdov. Do ubytovne vo Waterloo sme mali doraziť do 14:00 v pondelok, čo sa nám ale celkom nepodarilo kvôli zápche na nemeckej diaľnici. Asi hodinu sme sa vliekli krokom a ďalšiu hodinu sme boli odstavení na odpočívadle s predajňou McDonald čo ale náramne vyhovovalo deťom. Potom už cesta prebehla hladko, večer sme si ešte pozreli komédie na obrazovkách v autobuse a v noci si väčšina pospala v autobuse. Keďže nás bolo iba 35 (na kapacitu autobusu asi 50) a sedadlá boli aj rozkladacie – s možnosťou „spiacej úpravy“, niektorí si mohli pohodlne ľahnúť aj cez dve sedačky, ale niektorí si ustlali aj priamo v uličke. Prechádzali sme postupne cez Rakúsko, Nemecko i kúsok aj cez Holandsko.
PONDELOK 2.júla 2012
V pondelok doobeda sme konečne prekročili belgické hranice. Cestou sme sa ešte autobusom potúlali po nejakom peknom mestečku, až napokon až okolo pol tretej poobede sme dorazili k nášmu ubytovaniu. Kláštor rehoľných sestier u nás nie moc známej rehole Le Verbe de Vie (Slovo života), v ktorom sme boli ubytovaní sa nachádzal na odbočke z hlavnej cesty pri pamätníku bitky pri Waterloo, ktorý nás už z diaľky vítal a okolo ktorého sme potom chodili deň čo deň. Cesta ku kláštoru bola z mačacích hláv a veľmi úzka, takže autobus sa iba s obtiažami dostal až ku kláštoru. Vzhľadom t tomu, že sa potom nemali kde obrátiť a musel namáhavo vycúvať až na parkovisko pri pamätníku, viackrát už ku kláštoru neprišiel. Pri kláštore nás už čakala asistentka dp. Fabčina – Slávka Olesová, ktorá nám ubytovanie vybavovala a zároveň nám tlmočila ubytovacie pokyny od domácej rehoľnej sestričky. V dispozícii boli jedno a dvojposteľové izby na prvom poschodí a na druhom poschodí aj štvorposteľové . Keďže sme dopredu nevedeli koľko bude akých izieb, museli sme pri rozmiestňovaní improvizovať, ale myslím, že sa nám to napokon podarilo prijateľne a všetci boli spokojní. Zaujímavé bolo, že každá izba mala označenie podľa nejakého svätca. Zariadenie izby bolo podľa očakávania skromné, ale čisté a príjemné. V izbách boli aj umývadla. WC a sprchy boli spoločné na chodbách. V kláštore bol aj výťah, čo ocenila najmä naša vozíčkarka Anežka, ale hlavne chlapi, že ju nemuseli vynášať na poschodie :). Po krátkom čase na základné vybalenie a vydýchnutie sme sa už ponáhľali na náš prvý bod programu – pamätník bitky pri Waterloo. Hoci sme ho mali skoro priamo pod nosom, vedeli sme že v ďalších dňoch je program tak nabitý, že by sme si ho nestihli prezrieť. Pamätník pozostáva z dvoch objektov. Prvým je socha leva (symbolizujúca víťazstvo protinapoleonovskej koalície) umiestnená na vrchole umelo vytvorenej hory (z navezenej zeminy) kužeľovitého tvaru, postavenej 11 rokov po bitke, ktorá je vysoká 43 m, k jej vrcholu vedie 226 schodov. Tie si väčšina z nás aj vyšľapala a urobili sme mnoho pekných fotiek krásneho výhľadu na bývalé „bitevné polia“ (dnes „iba“ polia) i skupinové fotky. Druhým objektom pamätníka je valcovitá budova, v ktorej, okrem malej miestnosti s fotkami vzťahujúcimi sa k bojom, je najmä veľký okružný panoramatický plastický výjav z bitevného poľa, kde návštevníci stoja v strede a všade dookola sú sochy a obrazy bojov (najbližšie k ľuďom sú sochy plotov, koňov i jazdcov a v pozadí na stenách sú veľkoplošné maľované výjavy všetkých armád a jednotiek, pričom každý smer je aj označený, ktorá armáda a velitelia sú na ktorom mieste. Autentickú atmosféru dodával z reproduktorov znejúci dupot koní, streľba i bojové výkriky, takže človek má niekedy pocit že je súčasťou bitky, pretože zem pod nohami sa doslova otriasa. Podvečer do kláštora dorazil aj dp. Fabčin. Noví členovia spevokolu sa s ním zoznámili, ostatní srdečne pozdravili a posadali sme si do kruhu na uzavretom nádvorí – átriu kláštora a spoločne sa porozprávali čo nové tu i tam a aj sme si zaspievali. Ani náročná cesta mnohých nevyčerpala až natoľko, aby si ešte potom spoločne neposedeli a nezaspievali. A keďže po desiatej už mal byť nočný kľud a my si nevieme posedieť iba potichu, našli sme si vzdialenejší altánok, aby sme sestričky nerušili, a spievalo sa do neskorej noci.
UTOROK 3.júla 2012
Prvý celý deň pobytu sme mali možnosť začať sv. omšou ráno o ôsmej v kláštornej kaplnke, ktorá však bola veľká ako normálny kostol. Hoci sme moc nerozumeli, keďže omša bola po francúzsky (v celom Waterloo i okolí sa totiž hovorí po francúzsky), mali sme na nej nevšedný zážitok. Najprv nám sestrička rozdala spevníky a keďže sme už aj videli rozložený keyboard a vedľa pár ľudí, tušili sme že to isto nebude tichá omša. To čo prišlo nás však naozaj prekvapilo. Krásne melódie hadiace dušu (pripomínajúce Taize piesne) znejúce z keyboardu doprevádzala príjemným hlasom speváčka a tým umocnila „audiozážitok“ z tejto omše. Hoci sme sa tešili aj na ďalšie takéto ranné omše v kláštore, ďalšia už v kláštore počas nášho pobytu nebola. Po sv. omši nasledovali raňajky. Každý deň sme začínali deň spoločne raňajkami o pol deviatej. Na raňajky sme mávali na výber chlieb, maslo, vajcia na tvrdo, šunku, lekvár, jablká, banány, čaj, kávu – pričom všetko bolo nachytané na jednej kope. Po prvom dni, keď nevyšlo všetkým z toho čo chceli, sme si už na ďalšie dni určili služby, ktoré rozdeľovali na tanieriky z každého jedla narovnako a potom sa mohlo vymieňať. Riad sme mali umývať sami a tak sme aj na to určovali viacčlenné služby. Celý program na náš zájazd určoval náš hostiteľ – dp. Fabčin. Na prvý deň nám pripravil návštevu zaujímavých miest mimo Bruselu. Ráno prišiel za nami do kláštora a vybrali sme autobusom (ktorý bol vzhľadom k zlému prístupu ku kláštoru počas celého nášho pobytu trvalo parkovaný až pri pamätníku a tak sme museli k nemu zakaždým „odšľapať“ okolo 10 minút) do mestečka Villers-la-Ville, kde sa nachádzajú rozsiahle zrúcaniny starobylého cisterciátského kláštora z 12.storočia. Podľa letáčika v češtine sme sa podrobne zoznámili s kláštorom a dozvedeli mnoho zaujímavostí o ňom i o živote mníchov i laikov v ňom. Prehliadku sme ukončili krátko po poludní a pri autobuse nás už čakala čerstvo uvarená kapustnica s bagetou, čo bol náš utorňajší obed. Potom sme mali pôvodne ísť do mesta Wavre, ale vzhľadom k časovému sklzu, spôsobeného neskorším ranným príchodom dp. Fabčina, ktorého ráno zdržali nejaké povinnosti, sme toto mesto z plánu vypustili. Hoci sme nevideli mnohé zaujímavé miesta v ňom, mohli sme ďalší program absolvovať v pokoji a bez naháňania, čo je myslím dôležitejšie. Takže našou ďalšou utorkovou zastávkou bolo historické mesto Leuven. Tu sme najprv navštívili kostol, v ktorom bola práve inštalovaná expozícia moslimskej kultúry, aby tak bola naznačená snahu kresťanov o spoluprácu s moslimskými veriacimi. Tu sme si aj zaspievali pár našich piesní. Ďalší kostol, v ktorom sme sa zastavili bol venovaný životu pátra Damiána, ktorý zasvätil svoj život malomocným na ostrove Molokai, kde aj na túto zákernú chorobu zomrel a bol tam pochovaný. Časom však boli jeho pozostatky premiestnené do rodného Belgicka a skončili v meste Leuven, kde sa nachádza kláštor, kde páter Damián začínal svoje povolanie mnícha. V krypte sú uložené aj jeho pozostatky. Aj tu sme neodolali a zaspievali pár piesní. Neďaleko tohto kostola sa nachádza pastoračné strediska pátra Damiána, kde nám premietli dokumentárny film o jeho živote v angličtine. Kto nerozumel reči, aspoň si mohol prezrieť zaujímavé fotografie malomocných a jeho životného diela. V ďalšom kostole, ktorý sme navštívili nás zaujala zvláštna drevená kazateľnica s netradičnými motívmi (kone, konáre stromov, ...). Napokon sme sa dostali až do historického centra mesta. Na námestí sa nachádza množstvo reštauračných sedení, ktoré sú tak natesno na seba napojené, že budia dojem jedného podniku. Preto to vraj nazývajú ako „najväčší bar Európy“. Počas prechádzky centrom sme si náhodne vytipovali pizzériu Pyramída, ktorú sme si celú rezervovali na večeru o dve hodiny a nahlásili počty pizze a švarmy (druh kebabu) na večeru. Tento čas do večere sme využili na prehliadku centra. Keď sme sa opäť vrátili do pizzérie, boli už stoly pre nás pripravené - zoradené do jedného dlhého radu. Každý spresnili objednávku (druh pizze) a vybral si jeden nápoj, ktorý bol v cene. Pizze i švarmy všetkým chutili a aj preto sme egyptským majiteľom, ktorí ale boli kresťania, aj zaspievali a oni nás za to odmenili bonusom – pohárikom červeného vínka zadarmo. Pri večeri sme sa cítili dobre a preto čas bežal rýchlo, preto sme sa už stihli iba presunúť do našej ubytovne.
STREDA 4.júla 2012
V stredu ráno sme vyrážali už okolo deviatej, lebo o desiatej sme mali byť pri Európskom parlamente v Bruseli. A tak sme prvýkrát vystúpili v Bruseli pred obrovským komplexom Európskeho parlamentu, kam nám vybavil špeciálny vstup slovenský europoslanec MUDr. Mikolášik, ktorého sme však (a ani žiadneho iného slovenského europoslanca) v Bruseli nestretli, keďže práve mali zasadanie v Štrasburgu. K dispozícii sme však mali jeho asistentku - stážistku, ktorá nás budovou sprevádzala a v jednej brífingovej miestnosti si pre nás pripravila aj prezentáciu o europarlamente a jeho fungovaní a svojimi otázkami a zaujímavým rozprávaním upútala aj deti. Najprv sme si pozreli návštevnícke centrum parlamentu – tzv. Parlamentárium, kde sme vo veľmi interaktívnej a multimediálnej forme mohli vidieť napr. modely troch europarlamentov – v Bruseli, Štrasburgu a Luxemburgu či panely s fotkami a popismi histórie Európy. Najviac však zaujali pohyblivé valce, ktoré sme mohli pohybovať po veľkej mape Európy a keď prešiel cez určité mestá, zobrazili sa obrazové i zvukové informácie o danej lokalite a deti veľmi zaujala miestnosť pripomínajúca rokovaciu sálu, kde deti na monitoroch mohli predkladať návrhy konkrétnych zákonov a sledovať proces ich schvaľovania (čítania, hlasovania) a zapájať sa do neho. Ako digitálny sprievodca slúžilo zariadenie s obrazovkou podobné mobilu, na ktorom sa zobrazovali obrázky, texty aj hovorené slovo. Stačilo iba zariadenie priložiť k piktogramom na exponátoch a hneď sa zobrazovali všetky informácie k danému exponátu a to priamo v slovenčine. Dokonca aj detskou formou, ak sa priložil k symbolu smajlíka. Na chodbách nás zaujala veľká plastika prechádzajúca cez viac poschodí – akési čudesné pospájanie rôznych drôtov, ktoré sa vraj rozkýva, keď sa ho dotkneme v určitom mieste. Nuž neskúsili sme - ešte by sa to zrútilo a dali by nám to k náhrade :). Toto dielo má symbolizovať previazanosť európskych krajín, ich súdržnosť ale aj pružnosť. Na konci našej prehliadky sme si z návštevníckeho balkóna prezreli hlavnú rokovaciu sálu a odfotili sa na mieste na fotenie so všetkými vlajkami krajín EÚ. A to už bolo popoludní a tak sme išli na obed do parlamentnej jedálne. Tu sme si mohli dať polievku, nápoj, kuracie mäso alebo rybu a zemiaky alebo ryžu a k tomu dezert. Potom sme sa presunuli do mestského parku, kde za už od r.1958 nachádza svetoznáma dominanta Bruselu Atómium, postavená ako atrakcia svetovej výstavy EXPO. Vedľa sa nachádza aj ďalšia atrakcia – Mini Európa. Obe atrakcie však boli finančne nad naše možnosti a tak sme sa iba pokochali zblízka i z diaľky na blyštiace sa gule Atómia (práve ho horolezci umývali a tak sa ligotali) a pofotili sa. Deti však viac zaujali neďaleké veľké 3D písmená „WELCOME.be“ , na ktoré a do ktorých liezli a fotili sa. A potom už prišlo očakávané centrum mesta. Najprv nám náš sprievodca ukázal dve atrakcie Bruselu – najprv cikajúce dievčatko (Jaenneke Pis) a potom aj cikajúceho chlapčeka (Manneken Pis). Kto čakal veľké sochy na rozsiahlom námestí bol iste sklamaný – obe sošky boli maličké a nachádzali sa v úzkych historických uličkách na priečeliach budov. Cikajúce dievčatko bolo dokonca za mrežou - nuž veru, cikať na verejnosti je neslušné a aj trestné :). Napokon nás dp. Fabčin doviedol až na hlavné námestie Bruselu Grand Place (Grote Markt) , ktoré slávny spisovateľ Victor Hugo označil za jedno z najmalebnejších námestí Európy. Nuž neviem, neviem. Dookola bolo námestie lemované bohato architektonicky zdobenými budovami, s množstvo malých sošiek v ich priečeliach, ktorému dominovala vysoká budova radnice. V strede však boli iba tri veľké tribúny so stoličkami, ktoré asi slúžia ako hľadisko pre rôzne predstavenia, ktorá sa tu zvyknú konať. Okrem nich však na námestí nebo nič, iba dlažba (žiadne lavičky, chodníky, zeleň či fontány) a tak sa dalo sadnúť si iba ak na zem. Tak sedeli mnohí - najmä mladí návštevníci (ktorý asi nemali na to si sadnúť do nejakého podniku) a samozrejme aj naše deti :). V bočných uličkách sme sa kochali množstvom obchodov – ženy lákali najmä obchodíky s šatami a rôznymi doplnkami. Väčšina ale hľadala čo najlepšie a najlacnejšie obchodíky s (ako inak v Belgicku) belgickými pralinkami. Od kúpy nás neodrádzala ani ich vysoká cena – veď možnosť kúpiť belgické pralinky priamo v centre Bruselu nemáme každý deň. Časť z nás potom išla spolu s dp. Fabčinom na večeru a ostatní sa ešte potúlali po centre. Tým sme zakončili náš prvý deň v Bruseli.
ŠTVRTOK 5.júla 2012 – sviatok sv. Cyrila a Metóda
Štvrtok nás až večer čakal hlavný bod nášho zájazdu – spievanie na slávnostnej sv. omši sviatku sv. Cyrila a Metoda - v Bruseli je to totiž pracovný deň. Preto sme mali dosť času vidieť v Bruseli ešte niečo zaujímavé. Prvým navštíveným objektom bolo Kráľovské múzeum ozbrojených síl a vojenskej histórie, kde bol práve v tom času vstup zadarmo a tak sme si pozreli expozíciu zbraní (pušky, meče, delá, lietadlá, ...) a vojenských odevov od stredoveku až po čas 2.svetovej vojny. Čakanie, kým sa všetci zídeme sme si skrátili spievaním našich pesničiek, čím sme vyvolali záujem pár okoloidúcich, z ktorých nás jeden aj točili - možno budeme aj na „jútúbe“ :).Odtiaľ sme sa pešo vydali podľa mapy ku kostolu Sacre Coeur (Božského srdca), ktoré má v prenájme Slovenská katolícka misia v Bruseli. Po miernom blúdení sme ho aj našli a urobili sme si v ňom skúšku rozloženia nástrojov, spevákov i spevu piesní. Skúšať by bolo čo až do večera, ale okolo druhej sme sa už museli ponáhľať na obed v neďalekom pastoračnom centre, ktorý nám pripravili naša sprievodkyňa p. Ševčíková a členky spevokolu Ľudka, Oľuška a Monika. Po obede sme sa vybrali prezrieť si hlavnú bruselskú katedrálu sv. Michala a znova sme sa mohli potúlať po malebných historických uličkách centra mesta. Potom sme sa odfotili pred katedrálou sv. Michala v našich nových modrých spevokolových tričkách s bielym logom a odtiaľ sme sa presunuli do kostola Sacre Coeur na hlavný bod nášho programu - slávnostnú sv. omšu. Na nej mal dp. Fabčin zaujímavú kázeň (ako vždy) o sv. Cyrilovi a Metodovi, o ich význame, ale dotkol sa aj života slovenskej kresťanskej komunity v Bruseli. Na sv. omši sa zúčastnilo niekoľko desiatok Slovákov, Moravanov aj Čechov rôznych povolaní – diplomatov, asistentov, stážistov, obchodníkov, au-pairky, ... ktorí po skončení pripravili pre nás i všetkých prítomných v pastoračnom stredisku grilovačku („barbecue“). V malom priestore sa vôňa klobások a mäska dala skoro krájať (veď sa kvôli dažďu grilovalo tesne za vchodom do malej záhrady pod dáždnikmi - tadiaľ sa stále chodilo a vône mohli smelo vanúť dnu. Tu sme mali možnosť porozprávať sa z mnohými Slovákmi, Moravanmi a Čechmi a zistiť čo ich sem privialo a ako sa im tu darí. No a neboli by sme spevokol, keby sme si aj im z plného hrdla nezaspievali – ľudovky, ale aj naše spevokolové piesne. Vo veselej nálade sme si ani neuvedomili ani začiatok nočného kľudu ako u nás o desiatej. A tak sme mali aj sťažnosti susedov a návštevu polície. Ale napokon sme sa dohodli a prižmúrenými všetkých očami nám umožnili hodinku čas nočného kľudu posunúť. A tak okolo jedenástej večer sme nočným Bruselom prešli k autobusu a driemajúc sa presunuli autobusom späť na ubytovňu. Na spanie však ešte nebol správny čas – veď na podobných akciách sa posledná noc zvykne pri spoločnom posedení pretiahnuť až takmer do rána. A tak ešte mnohí z nás sme si v spoločenskej miestnosti kláštora spolu s dp. Fabčinom pri belgickom pivku posedeli a porozprávali sa o všetkom možnom až do neskorej noci (vlastne skôr do skorého rána). Ale to nevadilo, pretože posledný deň boli na pláne už iba raňajky, balenie, prípadné dokúpenie si zásob na cestu a - odchod.
PIATOK 6.júla 2012
Raňajky boli ako každé ráno o 8:30 a potom sme sa už iba balili. Niektorí išli ešte na doobeda na nákup do asi 4km vzdialeného Carrefour-u a okolo jedenástej sme sa aj z batožinami začali postupe presúvať peši k autobusu. Pri autobuse na parkovisku sme ešte doplnili energiu na cestu kávičkami a polievkou od p. Ševčíkovej a ešte ďalší išli na nákup do Carefour-u. Keď sme boli všetci, tam sme sa okolo štvrť na tri poobede posledný krát zakývali „waterloovskému“ levovi a vydali sa na spiatočnú cestu. Večer sme si v Nemecku našli odpočívadlo s množstvom stolov a lavičiek a vytiahli grilované mäso a klobásky, ktoré nám nabalili na cestu naši rodáci - hostitelia. Boli toho plné štyri plechy, navečerali sa z toho všetci, ktorí chceli, a ešte stále zvýšilo. Cesta prebehla hladko, takú zápchu ako na ceste tam sme už nezažili, ale zápcha, ktorá nás výrazne spomalila bola tak či tak. My sme ale potrebovali dôjsť do 21 hodín, lebo inak by sa podľa predpisov musel autobus na 8 hodín úplne odstaviť. A tak sme sa zbytočne dlho už nikde nezdržovali.
SOBOTA 7.júla 2012
SMS-ky na mobiloch nás pravidelne upozorňovali (a v noci aj rušili) na zmenu štátov (na základe zmenu národných operátorov) a tak sme v noci prešli Nemecko i Rakúsko a nadránom nás už vítala tabuľa „Slovenská republika“ (zaujímavé, že podobné tabule som si na iných hraniciach vôbec nevšimol – žeby tam mali hranice ešte menší význam ako u nás?). Do Martina sme živí a poväčšine aj zdraví (nejaké zvýšené teploty a zimnice potrápili na spiatočnej ceste či veľkých tak i malých) dopravili ešte tesne predpoludním. A to ešte na niektorých čakalo poobede spievanie na svadbe. ČO DODAŤ NA ZÁVER? Pre toho, kto vydržal čítať až doteraz už fakt len krátko – veľa sme videli, veľa sme zažili, ostanú nám krásne spomienky. Však napíšte aj ďalší svoje pocity do odkazovača, kým sú ešte čerstvé. A komu nestačia slová, nech si pozrie aj priložené fotky. Keďže ich veľa, rozdelil som ich (aspoň zatiaľ) na dve skupiny - FOTO1 - fotky na ktorých je niekto z nás a FOTO2 - fotky, kde nie sú žiadne osoby- ukazujú čo sme videli. O našj ceste sa verejnosť mohla dozvedieť aj zo slovenských médií, ktoré uverejnili krátke reportáže o našej ceste.
Reportáž z týždeníka MY Turčianske noviny (predtým Život Turca):
Reportáž z Katolíckych novín:
Spracoval admin Vlado a Monika B.